mickey

Nikdy by som nepovedala, že dobrovoľníctvo ma tak zasiahne.  Prvá návšteva detského kardiocentra bola pre mňa, ako dobrovoľníka plná otázok. Avšak po prekročení dverí tohto oddelenia všetko so mňa opadlo a zrazu som zažívala voľnosť.

Pri zoznamovaní s detskými pacientami sme narazili na mladého chalana – teenager v plnej sile. Hneď sme si padli do oka a začali sme sa rozprávať.  Bol to veľmi otvorený chalan so zmyslom pre humorom.  Následne sme sa občas stretávali na oddelení, až sme si vymenili kontakty a začali sme si písať.  Jeho zdravotný stav bol dosť vážny, aj keď na začiatku ako sám hovoril, ani lekári nevedeli čo mu je. Počas našej komunikácie a stretávania sa na oddelení, som na ňom videla,  že pomaly ho opúšťa ten jeho optimizmus a humor a niečo ho vo vnútri trápi. Bol rád, keď sa konečne dozvedel čo mu je a čo mu budú robiť. Toto nekonečné čakanie preňho bolo „ako čakanie na Godota“.
Písal sa február 2020 a po dvoch rokoch ťahania a hospitalizácií v nemocniciach nastal čas, kedy mu mali robiť zákrok. Chalan bol už v tomto období skoro dospelý a tak bol hospitalizovaný v Národnom ústave srdcovo cievnych chorôb v Bratislave, a teda čakal na ten zákrok, ktorý mu mali konečne robiť. Nastal však zvrat a jeho zákrok bol odložený a presúvaný, pričom boli uprednostnení iní pacienti. Nešlo tu o vážnejšie prípady, pri ktorých by to bolo pochopiteľné, ale o ľudí, ktorí si operáciu zaplatili, resp. podplatili. Peniaze a kontakty vládnu svetu a ako mi on sám napísal „Ľudia s kontaktami išli na sálu skôr ako ja, aj keď mali menšie zdravotné problémy.

Na sálu sa dostal v už dosť kritickom stave, po mesiaci čakania v nemocnici, kde nemohol prijímať ani návštevy, keďže už začínali platiť preventívne opatrenia kvôli vírusu COVID-19. Po operácií vyzeralo, že už to bude len a len lepšie. Avšak, všetko sa zvrtlo keď mu našli zápal a letel v kritickom stave okamžite na sálu. Po tejto operácií sa všetko zdalo v poriadku, ale čo čert nechcel opäť nastali komplikácie. Ale jeho nechávali trpieť v bolestiach a uprednostňovali ľudí čo si to ani nezaslúžili. Jeho najťažšou a asi aj najhoršou spomienkou je spomienka a jeden z obedov, kde sa cez veľké bolesti, keďže morfium mu už nezaberalo snažil dostať do seba aspoň nejaké to jedlo. Všimol si ženu, ktorá ležala poblíž a videl ako si z tela vytrhla katéter a okamžite ju brali na sálu.
Zakaždým uprednostňovali ľudí, čo neboli v tak vážnom stave ako on a to všetko bolo samozrejme, vďaka spomínaným peniazom a konexiám. Chalana z normálnej rodiny, si bez podplácania, samozrejme nikto nevšímal. Ceny pre jeho uprednostnenie pred ostatnými sa pohybovali v tisícoch eur, čo si nijaký normálny človek dovoliť nemôže. Nehoráznosť týchto cien bola o to do neba volajúcejšia, keď to mal byť zákrok, ktorý sa robí bežne, a mal byť hradený zo zdravotnej poisťovne.  Až v stave, keď už bol pomaly na hranici medzi nebom a zemou, ho konečne zobrali na sálu. Konečne sa mu uľavilo, operácia dopadla dobre a bez komplikácií a on mohol ísť konečne domov. Tieto jeho trápenia a samotná hospitalizácia trvala 3 mesiace, čo ho úplne psychicky ničilo. Počítal dni, ktoré strávil za bránami nemocnice a bolo mu z toho už zle.

Zakaždým keď sme spolu volali, bolo cítiť na jeho hlase, že už má toho dosť. Zvlášť, keď si niektorí ľudia nevážia to čo v zdravotníctve dostávajú a niekedy to ešte aj dokonca nechcú. Potom takýto ľudia, čo si svoje zdravie vážia a zaslúžia si tu starostlivosť tak ju nemôžu dostať, lebo všetko je skorumpované a za všetko aby človek platil. Čo si človek nezaplatí, to nemá, smutné však na tom je, že na tomto princípe funguje slovenské zdravotníctvo.