mickey

Média ako pojem a zároveň symbol našej spoločnosti pochádza z latinského medium a význam možno definovať ako stred, prostriedok respektíve medzi. Tento pojem nemá presne vymedzené a všeobecne akceptované hranice.[1] Masové média sú „komunikačné prostriedky a inštitúcie, ktoré dokážu veľkokapacitne vyrábať informácie verejného charakteru a distribuovať ich smerom k rozptýlenému, rozmanitému a individuálne neurčenému publiku.“[2] Masové média môžeme charakterizovať ako nástroj, ktorý je vďaka technickým, organizačným a distribučným možnostiam dostupný neobmedzenému počtu adresátov a užívateľov, ponuka obsahu je zaujímavá a široká a tak oslovia široké spektrum užívateľov, obsah je ponúkaný priebežne a pravidelne, záujem užívateľa je vo veľkej časti podmienený fungovaním daného média. „Vzhľadom k sociálnym a kultúrnym premenám modernej spoločnosti sa masové médiá stali významnými aktérmi verejného aj súkromného života.“[3] Vplyv médií  na formovanie názorov na každodenné dianie v spoločnosti ma rastúci charakter. Zároveň vytvára cestu pre prieniky do súkromia ľudí a z tejto funkcie sa vytvára predmet diskusie. Masové média sú silný mocenský nástroj, ktorý plní funkciu sprostredkovateľa informácií a ovplyvňuje ľudské názory a správanie. Problém je v tom, že je mimoriadne zložité preukazovať ich účinky na správanie ľudí a spoločenské dianie. Vychádzame iba z predpokladu, že význam médií je vysoký a však ich pohľad na povahu a ich rozsah je odlišný. Mediálnym účinkom je chápané priame alebo nepriame ovplyvňovanie a formovanie názoru. Mediálnym účinkom sa označuje aj výkonnosť médií pri dosahovaní svojho zámeru, ide teda o plánovaný cieľ komunikácie. Musíme si uvedomiť, že pôsobenie prostriedkov masovej komunikácie zasahuje do jednej alebo viacerých úrovní človeka zároveň. Ak zasiahneme do jednej úrovne človeka tá má vplyv na zmeny v iných úrovniach. (Ak bude v predpovedi počasie hlásená zima, na základe toho sa oblečieme lepšie alebo prehodnotíme svoju činnosť von, kde je zima a to je výsledok zmien v mojich úrovniach)

Mediokracia je novovzniknutý pojem, ktorý definuje vplyv médií na tvorbu svetonázoru v spoločnosti hovoríme o vláde médií. Vlastníci a tvorcovia mediálnych obsahov parazitujú zo zneužívania mediálnej moci. Tieto negatívne vlastnosti sú výsledkom reálnej schopnosti médií vplývať na politiku, ekonomiku a na verejnú mienku v dôsledku ich dominantného postavenia v spoločnosti. Postupný nárast médií a ich vplyv možno sledovať pri politických rozhodnutiach už od konca 18 storočia až do súčasnosti. Tieto vplyvy sú rôznej úrovne a záujmu. V autokratickom politickom režime, je sféra vládnucej strany totožná so sférou mediálnou, čo je nástrojom pre kontrolu más v danom režime. V liberálnom demokratickom režime je politická sféra priamo závislá na mediálnej sfére výsledkom čoho je komunikácia politikov a voličov, politika je v poprednom záujme médií a média sa podieľajú na strážení demokracie.  Podľa amerického filozofa Noama Chomského „v každom, či už demokratickom alebo totalitnom štáte sa vládcovia spoliehajú na súhlas ovládaných a musia zabezpečiť, aby ovládaní ľudia nechápali, kto má v skutočnosti moc.“[4] Hlavnou úlohou médií a masovokomunikačných prostriedkov v demokratických režimoch je kontrolný mechanizmus. Hovoríme o takzvanej štvrtej moci okrem moci zákonodarnej, súdnej a výkonnej. Všetky tieto moci môžu byť omylné. V demokratickom fungovaní štátu považujú novinári a média za svoju prvoradú úlohu informovať objektívne a porušovaní práv, majú byť hlasom, ktorý by inak nebolo počuť a tvoriť poslednú obrannú líniu pred zneužívaním moci. Musíme si však neustále pokladať tú istú otázku, či práve táto úloha médií je funkčná a ostáva zachovaná aj v realite alebo či sa v niektorých fázach každodenného života stáva iba našim zbožným prianím a prianím celej spoločnosti. Výsledkom je pocit v spoločnosti, že sme neustále klamaní zo všetkých strán. V skutočnosti to vidíme každý deň že síce funkcia médií má byť autonómna a nezávislá a vak v skutočnosti patria média súkromným firmách a spoločnostiam, organizáciám, ktorých vlastníkmi sú podnikateľské subjekty s cieľom dosiahnutia zisku. Práve tento jediný ekonomický faktor priamo determinuje činnosť médií. Tieto média konajú tak, aby novinár dostal pochvalu za svoj článok a ten svojím obsahom obsadil miesto na trhu a zachoval presadzovaný záujem elity a majiteľov médií. Jednoducho môžeme konštatovať, že média ako aj iné súkromné spoločnosti podliehajú tlakom z rôznych strán. Výsledkom tohoto tlaku je selektovanie informácií, forma ich podania a prezentovania sa podriaďuje záujmom podnikateľa. Následne si musíme uvedomiť, že táto selekcia aj keď sa môže zdať neuveriteľná, odráža reálny obraz sveta veľmi úzko, účelovo a neobjektívne a jej jediným záujmom je finančný alebo politický zisk. Média vykonávajú svoju činnosť podľa určitej ideológie, ktorá nekorešponduje s predstavou nás obyčajných ľudí. Nie sú teda strážcom demokracie ani konkurenciou štátnej moci ale pôsobia len ideologicky na konečného užívateľa. Veľké mediálne spoločnosti sa už nesnažia plniť úlohu veľkého kontrolóra demokracie v štáte a byť štvrtou mocou a ani sa nesnažia o protiváhu ostatným mociam. Ich stratégia sleduje širokú paletu cieľov s cieľom zvyšovať známosť značky alebo špecifikovať vlastnosti v určitých oblastiach. Môžeme smelo povedať, že dnešné média už nie sú zárukou slobody. Súčasná doba dovolila médiám prerásť do konzervatívnych mocenských väčšinou nadnárodných štruktúr s cieľom udržať si privilégia komunikácie k verejnosti. Ich najväčšou pridanou hodnotou je vplyv na verejnú mienku a preto je logické, že sú najlepším prostriedkom pre politikov a politické strany aby presadzovali svoje záujmy. Práve rôzne mediálne hry a produkty vytvárajú prostredie na ovládnutie názorov väčšiny. Ide o to, že dobe nespočetného množstva informácií a názorov sa priemerne angažovaný občan – volič, orientuje veľmi ťažko a nevie správne odlíšiť pravdu a klamstvo. Cieľom médií je podsúvanie veľkého množstva informácií výsledkom čoho sa  stáva stav kedy už o informácií nevedieme myšlienkový proces a dochádza u konečného konzumenta k dezorientácií. Sieť odporujúcich informácií a pochybných pseudohodnôt vytvára u recipienta neschopnosť uvedomenia si vlastnej identity a človek je ľahšie manipulovateľný. „Bežné praktiky médiokracie, ktoré sú využívané na ovplyvňovanie verejnej mienky a spoločnosti, ako takej, zahŕňajú podsúvanie významu odporujúcemu realite, zľahčovanie podstaty aktuálneho javu za súčasného zdôrazňovania nepodstatných aspektov. Tento proces v prevažnej miere prebieha na základe selekcie informácií zo strany vlastníkov masmédií. Nemenej častým je aj cieľavedomé odvádzanie pozornosti recipientov od kľúčových rozhodnutí vládnej moci, či rozličné mediálne (popravy) nepohodlných politikov, ktoré sa realizujú dôkladne premysleným, načasovaným a reťazovým šírením rozličných klamstiev, či poloprávd vytrhnutých z kontextu.“[5]

Z dôvodu veľkého množstva informácií je dôležité aby si občan zachoval odstup a dokázal analyzovať a zatriediť tieto dáta vo svoj vlastný hodnotový systém. Či chceme alebo nechceme musíme si priznať, že ide zo strany médií v akej koľvek forme o manipuláciu. Dôvody mediálnej manipulácie môžu byť ideologické a často sú označované ako systémové dôvody a zameriavajú sa na boj proti domácemu nepriateľovi z cieľom vytvoriť z nás konzumentov iba pozorovateľov. Druhým dôvodom je dôvod ekonomický a politický spočívajúci, že média sú vlastnené korporáciami a tie sú orientované na zisk v maximálnej možnej miere.

V dnešnej šialene rýchlej dobe, kedy tok informácií je neustály a útočí na nás v rôznych formách od zvuku, obrazu, reklamy, správ až po tvrdenia mienkotvorcov sa vplyvom mediokrácie ako strážcu spoločenských, kultúrnych a demokratických hodnôt stávame terčom. Terčom, do ktorého každý strieľa a výsledok je, že po nekonečnom množstve dier terč prestáva existovať a neplní svoj význam. Ja človek nechcem už byť terč, nechcem stratiť schopnosť mať vlastný názor a zaradiť sa k väčšine, ktorá nedokáže odporovať ako celok ale celá kráča celkom bezducho v rade za cieľom, ktorý nemožno presne identifikovať. Ako bolo spomenuté, za tento vývoj nemôžu len výlučne médiá, avšak majú na ňom obrovský podiel. Nejde nám o to aby sme odporovali za každú cenu  ale aby sme dokázali ako som už uviedla, správne a včas analyzovať čo nám je prezentované dychom mediokracie zo všetkých strán. Možno stačí držať sa starých múdrostí našich predkov, že menej je viac alebo pomaly ďalej zájdeš. Ľudský mozog má svoju obmedzenú kapacitu a rýchlosť spracovania informácií a preto by sme na to nemali nikdy zabudnúť. Musíme mu dať čas, aby to čo získame mohol spracovať, správne zoradil a vyvodil závery o ktoré sa budeme opierať v našom živote po celý čas. Nedokáže spomaliť svet okolo nás ale dokážeme spomaliť a selektovať to čo chceme prijať a čo nás samozrejme ovplyvní pri našich ďalších rozhodnutiach. Média tu boli, sú a budú. Stretávame sa s nimi od starých čias od foriem prejavov, tlačenej formy, audiovizuálnych foriem až po sociálne siete dnešnej doby a možno ďalšou formou bude virtuálna realita neviem… Našou úlohou je aby sme sa nestali členmi stáda. Ostaňme ovcou s vlastným názorom. Vzdelávajme sa a komunikujme s ľuďmi okolo nás. Nepresviedčajme okolie o našej pravde alebo názore. Hovorme okoliu náš názor a oni nech sa zamyslia a pozerajú na veci vôkol nás z iných uhlov pohľadov. Veci nie sú biele ani čierne. Hľadajme odpovede na informácie, ktoré sú okolo nás a pýtajme sa sami seba prečo o tom hovoria alebo píšu práve takto alebo práve teraz. Pýtajme sa čo sa touto informáciou deje v nás v našom okolí alebo v celej spoločnosti. Položme si otázku kto nám vládne dychom médiokracie, ktorá vláda, jednotlivci alebo skupiny sú za tým, že na nás útočia tisícky informácií v každodennom aspekte života. Pýtajme sa prečo tieto informácie nie sú presné a exaktné. Je bežnou realitou, že príval informácií je od začiatku skreslení, modifikovaní, postojom médií a tých ktorí ich vlastnia. Skúsme hľadať odpoveď na otázku prečo je. Prečo sa týmto spôsobom podmaňuje a formuje názor más, odpoveď je prostá lebo to je takto najjednoduchšie.

[1] REIFOVÁ, I. et al. Slovník mediální komunikace. 2004. s. 139.

[2] URBAN L. et al. Masová komunikace a veřejné mínění. 2011. s. 48.

[3] URBAN L. et al. Masová komunikace a veřejné mínění. 2011. s. 47.

[4] CHOMSKY, N. Imperiálne ambície. Bratislava. 2008. s. 93. 57 Médiokracia [online].

[5] HUDEC, P. Mediokracia  [online].